Kráčal dole cestou, ktorá sa zvažovala dole úzkou ulicou. Začalo sa stmievať.
Kráčal ticho, s hlavou sklonenou. Mysel mal prázdnu. Stále nemohol uveriť tomu, čoho svedkom sa pred chvíľou stal. Chcel to niekomu povedať no nemohol. Prechádzal popri nízkom múriku, na ktorom bol vysoký plot a zelená brána. Zrazu naňho spoza nej vyštekol pes. Zľakol sa. To nečakal. Poskočil, hlasno zaklial a kráčal ďalej. Trochu zrýchlil a držal sa od plotu ďalej.
Chcel to niekomu povedať. Ale komu? Nikto nevedel, že bol pri tom. Ak by to ohlásil, považovali by ho za zradcu. A ak by prezradil, že o tom vie, mohol by ohroziť nie len seba, ale aj svoju rodinu. Nevedel čo robit.
Zrazu začul za sebou ďalšie kroky. Že by predsa? Že by ho predsa len niekto videl odtiaľ odchádzať? Začal mať strach. Zrýchlil. Kroky sa tiež zintenzívnili. V tom okolo neho prehrmel autobus. Zastal na zastávke kúsok od neho. Rozbehol sa. Naskočil do autobusu. Ktosi naskočil hneď za ním. Dvere sa zatvorili. Obzrel sa a pohľad mu padol na muža, ktorý naskočil hneď za ním. Stál v predklone a snažil sa vydýchať. Ich pohľady sa stretli. Muž sa pousmial, vzpriamil sa.
" To bolo tesné čo?" Sadol si na najbližšie sedadlo. Peter sa tiež vydýchal a sadol si v smere jazdy. Keď dorazil domov všeci uz spali. Potešil sa. Nechcelo sa mu s nikým komunikovať, alebo sa skôr obával čo má povedať. Zbytok noci už nespal. Sedel na posteli s rukami za hlavou a díval sa pred seba.
Komentáre